Ruský poklad u československých legionárov v roku 1920.

TIGROARCHÍV Róberta Sinaia

Ulice Kazane boli 6. augusta roku 1918 zahalené dymom z plameňov horiacich domov a všade bolo cítiť pach spáleného pušného prachu. Zo všetkých strán sa ozývala prudká streľba z pušiek a guľometov Maxim. Ruskí vojaci s nasadenými bodákmi prískokmi prebiehali z jednej strany na druhú a snažili sa nájsť lepšiu pozíciu, z ktorej by mohli účinnejšie páliť na nepriateľa.

Museli dávať pozor, aby sa nepomýlili a nestrieľali na vlastných. Nepriateľskí vojaci totiž mali skoro rovnaké uniformy, ibaže na furažkách nemali červené hviezdy, ale červenobiele bikolóry. Boli to vojaci I. československého zboru, ktorí si z Ruska prebíjali cestu domov.
Československí legionári útočili na boľševickú posádku neľútostne a s nadšením, lebo boli neustále ubezpečovaní o skorom návrate domov. Húževnato sa prebíjali kazanskými ulicami a čistili ich od Rusov. Veliteľ jednej roty, mladý kapitán s vykrútenými fúzmi, povzbudzoval útočiacich legionárov: „ Vpred! Nezastavujte sa!.. . Hej, vy dvaja! Vezmite si granáty a choďte do tej školy! Strieľajú odtiaľ na nás z guľometu!.. . Poďme, do útoku! “
„ Pán kapitán, “ zvolal starší seržant, ktorý sa práve vyrútil spoza rohu najbližšieho domu. „ Boľševici na nás poslali jazdu. O chvíľu je tu. Zazrel som jazdcov na vedľajšej ulici. “
„ Koľko ich je? “ vyzvedal veliteľ. Staršina mykol hlavou smerom k ulici, odkiaľ hrozilo nebezpečenstvo: „ Bude ich do stovky. Delá som nevidel. “
„ Dobre, Vojto, “ pochválil ho kapitán. „ Pritiahnite dva guľomety! Privítame boľševika ako sa patrí!.. . A kde máš svoje družstvo? “
„ Ostali mi len títo traja, “ ukázal staršina na legionárov, čo pribehli za ním. „ Ostatní padli. Ranených sme museli nechať ležať na ulici. Rusi sú tam dobre zahryznutí. “
„ Neboj sa, “ rozhliadal sa kapitán. „ Kamarátov tam nenecháme... Už idú! Guľomety, páľ!.. . Vojto, prebehneme tamto k múru. Nepustíme ich, keby chceli umknúť popri stene...2. družstvo za mnou!.. . Bežte! Bijú do nás z tej školy! “
„ Pozrite, pán veliteľ, “ ukazoval staršina vztýčeným bodákom k útočiacej jazde. „ Padajú, ale nezastavujú... “
„ Družstvo, páliť! “ začal kapitán strieľať zo svojho revolvera Nagant. „ Len do nich. Guľomety ich kosia ako žito... . Už utekajú! Majú dosť! Obracajú kone a vracajú sa... Rota, vpred!.. ... . Vojto, drž sa pri mne! Pozor na okná... Za mnou, vyčistíme túto ulicu... “
„ Pán kapitán, “ ozval sa čísi hlas. „ Nie je tamto banka? “
„ Čože? “ zbystril pozornosť kapitán, no piskot guliek ho inštinktívne nútil krčiť sa. Vojak znova opakoval: „ Myslím, že tamto je banka. Písmená tam už nie sú, ale zostali po nich vyblednuté miesta... “
„ 10 mužov za mnou! “ okamžite sa zorientoval veliteľ, len čo zrakom preletel po stopách niekdajšieho nápisu nad dverami poschodového domu.

**********************************

„ Vyvaľte dvere! “ prikázal kapitán, keď legionári pribehli k bráne. „ ... Buchnite do toho ešte raz! ... . Tak a všetci dovnútra! “
„ Nikto tu nie je, “ prechádzal po miestnosti s pripravenou puškou staršina, ktorý vpadol do domu hneď za veliteľom.
„ Nie? A tento tu je čo zač? “ vyťahoval jeden z legionárov spod stola zaprášeného úradníka. Kapitán sa k nemu hneď obrátil: „ Tak čo je, báťa? Kde sú červení? “
„ Ja nič neviem, vaše blahorodie, “ trasúcim sa hlasom odpovedal úradník. „ Všetci ušli pred bielogvardejcami. Ešte včera. Zostali tu iba vojaci, ktorí vás mali zadržať... “
„ Sú tu ešte nejaké peniaze? “ skočil mu kapitán do reči. „ No, odviezli odtiaľto voľačo? Tak hovor. “
„ Nie, vaše blahorodie, “ jachtal úradník. „ Všetko zostalo tu. Nestihli zohnať... Poďte, ukážem vám to... Tade dole...je to len zopár schodov... Tu, za týmito pancierovými dverami... “
„ Daj sem tie kľúče, “ kapitán vytrhol úradníkovi zväzok kľúčov, ktoré práve vytiahol z vrecka. „ Staršina, otvorte tie dvere... . Dobre. Sú tu mreže... “
„ Je to tento kľúč, prosím, “ ochotne ukazoval úradník. Staršina zaštrngotal kľúčom v zámku a mrežu otvoril: „ A je to... No, truhlíc je tu neúrekom. Pozrieme sa čo je v nich... .. Zlato, čisté zlato. Pozrite sa, pán kapitán. “
„ Koľko tu toho je? “ opýtal sa kapitán úradníka, len čo si prehliadol obsah truhlice. Pracovník banky len bezradne pokrčil ramenami: „ Asi tak 500 ton. Celý ruský štátny poklad. Nestihli sme ho odviezť do bezpečia. “
„ Môj ty bože, “ posunul si veliteľ čiapku do tyla. „ Tak preto nás Stepanov neposlal na juh k bielogvardejcom spojiť sa s Denikinom, ale sem do Kazane. Boli sme najbližšie... Všetkých vás zaväzujem mlčanlivosťou. Staršina, rozostavte stráže pri oknách a nepustite sem ani červených, ani našich. Musím urýchlene podať správu generálovi Syrovému. “

**********************************

Občianska vojna v Rusku vyvádzala ďalej a bielogvardejci sa zlatému pokladu veľmi potešili. V Samare stál 13. augusta zástupca vojenského veliteľa Lebedev pri telegrafe a pozeral na pásku, ktorá z prístroja vychádzala: „ Od koho to je? “
„ Z celoruského ústavodarného snemu, “ zbežne si prehliadol volacie znaky náčelník štábu. „ Od Brušvita... Správa sa skončila. “
„ Ukážte to sem, “ načiahol sa k telegrafnému zariadeniu Lebedev a biely pásik odtrhol. „ ...naozaj je to od Brušvita... Chce, aby sme zlatý poklad previezli sem...do Samary. A to okamžite. “
„ Čo budeme robiť? “ opýtal sa náčelník štábu. „ Zorganizovať chlapov nebude jednoduché. Pre zlato do Kazane musíme poslať len tých najspoľahlivejších. Dúfam, že Čechoslováci odovzdali všetko. Raz dva sa im mohlo kadečo prilepiť na prsty. “
„ Čo tam po Čechoch, “ kývol rukou Lebedev. „ Tí sa nestihli ani poriadne porozhliadať. Našťastie nerobia žiadne problémy a kazanským bielym odovzdali všetko bez prieťahov. Za ten čas nemohli toho veľa nakradnúť. Horšie je, že kazanskí sa zdráhajú. Brušvit im už raz kázal poslať zlato k nám, ale vyhovorili sa. Je to už týždeň. Kto vie, čo zamýšľajú. “
„ Môžeme do Kazane poslať 3 stotiny, “ navrhol náčelník. „ Ak by to nešlo podobrotky... “
„ To len v krajnom prípade, “ zamietavo krútil hlavou zástupca veliteľa. „ Nemôžeme do našich radov vnášať zmätok... Pripravte jednu vlakovú súpravu a vyšlite ju do Kazane. Ak by vagónov bolo málo, skonfiškujte ďalšie na kazanskej stanici. Všetko sa musí udiať bez zbytočného rozruchu. Červení budú určite striehnuť, či sa niekde nepošmykneme. “
Náčelník štábu sa vypol do pozoru a odišiel k svojmu stolu, aby si zatelefonoval.

**********************************

Koncom októbra 1918 uháňal po koľajniciach Veľkej sibírskej magistrály vlak. Parná lokomotíva pred sebou tlačila niekoľko plošinových vozňov, na ktorých boli za vrecami s pieskom rozmiestnené guľomety s obsluhami. Za ňou boli pripojené nákladné vagóny, dôkladne strážené ozbrojenými hliadkami.
V jednom z vagónov sa pri piecke hrialo niekoľko československých legionárov. Mladučký svetlovlasý slobodník prikladal: „ Človek by nepovedal, ...aká tu môže byť v tom období zima. To nie ako u nás v Liberci. V októbri, keď zasvietilo slnko, mohol si ruky máčať vo vode po lakte a nebola ti zima. Tu už hádam aj mrzne. “
„ Buď rád, že si nestuhol už dávno, “ zahundral jeden zo starších legionárov, ktorý bol kedysi v rakúsko-uhorskej armáde strážmajstrom. „ Prevezieme sa cez túto pustatinu a zmizneme z tejto prekliatej zeme. Keby Masaryk so Štefánikom neboli Rusov uprosili, aby z nás narobili vojakov, boli by sme hnili voľakde v lágri. “
„ Pravdu máš, Jozef, “ prisvedčil vojak, čo v kúte čistil pušku. „ Zajali ma v Haliči. Potå kal som sa po ruských táboroch, ale hocikedy som mal pocit, že trstenica nášho kaprála bola vianočným cukríkom. Dobre, že nás už sťahujú domov. Vojna skončila, načo nás tu. Čaká ma žena a deti na Kysuciach. A roľa kto vie ako zarástla. “
„ A to ja som sa dal zajať dobrovoľne, “ priložil ďalší kúsok polienka slobodník. „ Sme predsa Slovania, nie? Čo by nám mohli urobiť? “
„ Ty si kus vola, Vašek, “ vzdychol Jozef. „ Pozri na tých Slovanov ako sa režú navzájom. Červení, bieli, šikmookí a čo ja viem aký čert ešte. Aj do nás sa púšťajú... Myslím však, že z Čeľabinska pôjdeme na východ bez zastávky. Do Vladivostoku. “
„ Ako vieš, že tam nezostaneme trčať? “ zvedavo sa opýtal vojak, ktorý čistil pušku. Jozef sa naklonil bližšie k piecke: „ Neviem to, ale myslím si to... Viete čo vezieme? Zlato, holúbkovia moji. Ruské zlato. “
„ Odkiaľ to vieš? “ horel zvedavosťou Vašek. Jozef nevzrušene pokračoval: „ Od rušňovodiča, čo s vlakom prišiel zo Samary do Ufy. Hneď mi bolo čudné, že vlak stráži taká silná eskorta. Zašiel som za mašinfírerom, keď menili rušeň. Dal som mu trochu slivovice, tak sa Rus rozrečnil. Videl, čo nakladali. “
„ Ale prečo potom vlak nechali nám? “ uvažoval vojak čistiaci svoju zbraň, no vzápätí ju odložil. Jozef pokrčil ramenami: „ Ktože ho vie. Bieli si možno nedôverujú jeden druhému. Červení sú už v Simbirsku. Čo ja viem. Stať sa môže hocičo... My sa chceme najmä dostať domov a to je pre bielych aká taká záruka, že zlato boľševikom nevydáme... Ach, už aby sme boli doma. Budeme mať vlastnú republiku. Všetko bude iné... “
„ No len aby, “ pochyboval slobodník. „ U nás v Liberci chodil jeden do fabriky agitovať do akéhosi spolku a... “
„ Zavri si klapačku, Vašek, “ zavrčal Jozef. „ Tie báchorky o tom vašom Liberci sa nedajú počúvať... Vezmi pušku a choď hore vystriedať Karla. Určite je už premrznutý na kosť. “
Slobodník čosi nezrozumiteľné zamrmlal, vyhrnul si golier na dlhom vojenskom kabáte a po železnom rebríku vyšiel na strechu vagóna.

**********************************

Ruský zlatý poklad sa čoskoro dostal do Omska, kde ho prebrali zástupcovia celoruského direktória. V polovici novembra 1918 tu admirál Kolčak uskutočnil prevrat a vyhlásil sa za hlavného vladára Ruska. Zlatý poklad mu prišiel mimoriadne vhod.
V novembri 1919 navštívil Kolčaka hlavný veliteľ spojeneckých vojsk na Sibíri, francúzsky generál Janin: „ Pán admirál, chápem, že sa všetci ocitáme vo veľmi neprehľadnej situácii, no musím vyjadriť znepokojenie nad vývojom situácie na frontoch. Celý rok sa na bojiskách prudko bojuje, no zdá sa, že vaše gardy preukazujú málo odhodlania. “
„ No dovoľte, pán generál, “ ohradil sa Kolčak. „ To isté môžem povedať ja o vašich jednotkách. Nemci sa pechoria na západe, Vaši Francúzi s Američanmi a Japoncami hore na severe postupujú len veľmi rozpačito. Jediné vážnejšie operácie sa odohrávajú tu na východe, alebo na juhu u Denikina. Kde sú vaše sľuby, generál? “
„ Nemôžete tvrdiť, že ich neplníme, “ bránil sa Janin. „ Dodávky zbraní plníme presne a materiál vám posielame v množstvách, ktoré ste objednali. “
„ Samozrejme, že posielate, “ ironicky sa zaškeril Kolčak. „ Veď platím zlatom. Sľubovali ste však vojakov. Tých ale stále niet. Ako chcete poraziť boľševikov? Viete si predsaviť, čo bude, keď sa tá pliaga rozlezie po svete? “
„ Upokojte sa, pán admirál, “ nepodliehal emóciám Janin. „ Naše vlády si toto nebezpečenstvo plne uvedomujú. V Nemecku vypukli nepokoje, takže o tejto hrozbe vieme. Nesľúbili sme vám však nič, čo by sme nemohli splniť. Celá vec si vyžaduje plné sústredenie a uváženie. “
„ Dokedy ale budete uvažovať? “ nervózne hrmel Kolčak. „ Červení sa na Ural tlačia silou mocou. Ako mám vedieť, dokedy sa tu udržíme? “
„ Máte tu predsa Čechoslovákov, “ hľadal riešenie francúzsky generál. „ Ako ozbrojená moc suverénnej Československej republiky sú viazaní spojeneckými zmluvami, na základe ktorých urobia všetko, aby vám pomohli. “
Kolčak však neveril: „ Na československé légie sa nedá spoľahnúť. Jediné čo ich zaujíma, je dostať sa do Vladivostoku. Odmietajú bojovať. Jedno šťastie, že aj proti nám, keď od nich niečo vyžadujeme. “
Janin pozeral priamo na Kolčaka: „ S generálom Štefánikom som túto záležitosť preberal. Sľúbil zjednať nápravu. Rozhodne si však nemyslím, že Česi sú zbabelci... Skôr by som vám chcel navrhnúť, aby ste pre núdzový prípad učinili všetky opatrenia, aby ruský štátny poklad nepadol do rúk boľševikom. Ako vieme, červení začali dvoma armádami ofenzívu, počas ktorej môžu za určitých okolností preniknúť až sem k Omsku... “
„ Vyjadrite sa jasnejšie, pán generál, “ netrpezlivo Janina prerušil ruský vládca. Francúz odkryl karty: „ Chcem vám navrhnúť, aby ste všetky cennosti odviezli do spoľahlivého úkrytu. Najlepšie do Vladivostoku. A ak s tým vaša vláda bude súhlasiť, môžeme zabezpečiť presun pokladu do Európy. Na sibírskej magistrále sa v tejto chvíli nachádza 150 vlakov s československými legionármi, ktorí smerujú na východ. Určite by poskytli spoľahlivú ochranu. “
Kolčak chvíľu váhal, no napokon aj tak nesúhlasil: „ Nie, to nemôžem pripustiť. Náš národ sa vie o svoje bohatstvo postarať. “
Janin vzal do ruky svoju brigadírku: „ O tom nepochybujem, pán admirál. Porúčam sa. “

**********************************

13. novembra 1919 v noci sa na železničnej stanici v Omsku vášnivo pracovalo. Jeden bielogvardejský major stál na peróne a pokrikoval na pobiehajúcih mužov: „ Do práce, do práce! Ponáhľajte sa!.. . Pohni sa, človeče, lebo tu stvrdneme do rána... Hej, poručík, zavolajte ešte jednu čatu. Tie debny musia byť do 15 minút naložené. “
„ Rozkaz, pán major, “ zasalutoval poručík. „ Do 15 minút to ale nestihneme. Je tam toho ešte riadna fúra. “
„ Nerečnite a splňte rozkaz, “ zahriakol ho nadriadený. „ Pancierový vlak už odchádza. Rozostup nemá byť až taký veľký. Odchod!.. . Čo s tým robíš, ty somár? Chceš to tu rozsypať? “
„ Prepáčte, vaše blahorodie, “ ospravedňoval sa vojak, ktorému spadla na zem truhlica. „ Je tu dosť šmykľavo a tá debna je dosť ťažká... “
„ Rýchlo sa zober a odnes to do vagóna, “ ukázal prstom ku koľajniciam dôstojník. „ Chlapi, vzchopte sa! O chvíľu vás prídu vystriedať. Toto tu nemôžeme nechať. Je to ruský poklad. Nesmie padnúť do rúk boľševikom. Sú blízko. “
Vtom sa objavil poručík, ktorý sa vrátil s posilou: „ Pán major, vediem 3. čatu. Hneď sa do toho dáme. “
„ Dobre, len už začnite, “ súril major. „ Hej, odsuňte tie dvere ešte viac! Urobte si miesto! Nemôžem sa pozerať ako sa tlačíte jeden na druhého... Pohyb, pohyb, už toho nie je veľa!.. . Poručík, kedy odchádza ďalší transport? “
Poručík okamžite pribehol k majorovi: „ Asi štvrť hodiny po nás. Bude nás kryť zozadu. “
„ V poriadku, “ prikývol major. „ Bežte ohlásiť, že o chvíľu odchádzame. Admirála Kolčaka som videl nastupovať do vlaku... Už sa s tým toľko nebabrite! Boľševik nám môže každú chvíľu zaklopať na plece... . Ešte tie štyri krabice a máme to pod strechou... Výborne! A teraz všetci do vagónov! Odchádzame!.. . Odchod! “
Vlak sa pohol a zatiaľ čo sa vojaci usádzali na debnách a všade na podlahe, jeden staršina ukázal rukou von: „ Vaše blahorodie, beží sem náš poručík. Azda ho tu nenecháme... “
„ Nič sa neboj, “ neznepokojoval sa major. „ To stihne... Pridajte poručík!.. . Podám vám ruku...tak..ešte...a je to... “
„ Ďakujem, pán major, “ vydýchol mladý dôstojník. „ Ešte chvíľa a újdete mi... Teraz by to malo ísť až do Irkutska dobre. “
Majorovi prebehol po tvári letmý tieň: „ Snáď hej. Ak pri tom po ceste nenatrafíme na partizánov. “
**********************************

O mesiac ležalo v snehu neďaleko stanice Innokentievskaja niekoľko desiatok tmavých postáv. Ich siluety sa aj pod tenkým nánosom zľadovatelého páperia jasne vynímali proti slnku. Boli to boľševickí partizáni, ktorí sa chystali na prepad. Jeden z nich vystrčil zo snehu hlavu a zaklial: „ Do čerta, tak kde je ten vlak? Ležíme tu už tri dni a nič... Čo ak ho naši zastavili v Baraninskoj? “
„ Buď ticho Saša a skry sa, “ ozval sa z vedľajšieho záveja hlas veliteľa Burova. „ Keby ho boli dostali, už by nás boli stiahli, nemyslíš? “
„ Asi sa niečo poondialo, “ zhodnotil Saša. „ Mali sme sem pritiahnuť rušeň. Pustili by sme im ho oproti. To by bol tanec. “
„ To určite, “ ironicky zagánil Burov. „ A Čechoslováci by nás hneď vysliedili. Snoria pozdå ž celej trate. “
„ Súdruh veliteľ, tamto vpravo, “ ozvalo sa kdesi vpredu medzi ležiacimi partizánmi. Saša sa okamžite nadvihol na rukách: „ Hliadka na koňoch. Česi. Keď zbadajú zátarasy na koľajniciach... Teraz vám ukážem, pankharti. Na toto nezabudnete... “
„ Zaraz prestaň, ty sprosták! “ zaboril mu hlavu do snehu Burov. „ Aj vy ostatní... Teraz som o tom hovoril. Zastrelíme týchto piatich a o chvíľu tu máme na krku celý pluk. Odložte tie pušky. Necháme ich ísť. Barikáda je za ohybom trate, z tamtej strany ju nemôžu vidieť. Len pokoj... ... Počujete to?.. . Vlak. Už sú tu... Nikolajev, guľomet ti nezamrzol? “
Guľometčík sa odvalil na bok: „ Nie, súdruh veliteľ. Prikryl som ho kabátom. “
„ Pripravte sa! “ zavelil Burov. „ Saša, teraz sa budeš môcť pomstiť za svojho brata... Súdruhovia, v tom vlaku Kolčak vezie bohatstvo, ktoré vzišlo z mozoľov ruského ľudu! Nedovoľme, aby ho ukradli naničhodní imperialisti! Radšej tu zomrime, akoby sme ustúpili... . Boľševici, za Sovietske Rusko, páľ!.. .. Nikolajev, natiahni to! “
„ Už to bude, “ odhodil guľometčík kabát a zaštrngotal záverom. „ ... Tu máte, sviniari... . “
„ Zabrzdil, ale predný vagón narazil do prekážky, “ pozorne sledoval počínanie posádky vlaku Burov. „ Do čerta, veď je to pancierový vlak... To mi nikto nepovedal. Pozor na to delo!.. . Nikolajev, strieľaj na obsluhu. “
„ ...veď hej, “ triasol sa Nikolajevovi hlas medzi výstrelmi. „ ... Sú dobre schovaní... ...za tými vrecami... .. “
„ ... .. Pozor, strieľajú na nás z dela, “ vystríhal svojich mužov veliteľ. „ Sme tu veľmi odkrytí. Stiahneme sa do lesa... Saša, zober niekoľko chlapov a choď tamto do lesa. Zaútočte odtiaľ, ale nevystrčte sa z porastu príliš... . “
„ Prichádza ďalší vlak! “ zakričal Saša a spýtavo pozrel na veliteľa. Burov sa zachmúril: „ Tento mal byť náš. Kolčak. Máme ho na dosah ruky, psa... Je ich priveľa! Stiahnite sa! Z vagónov vystúpila pechota. To nezvládneme... “
„ Bežte preč, ja ich zdržím, “ vyzval svojich druhov Nikolajev. „ Neboj sa, veliteľ, Maxima im nenechám. Vystrieľam všetko, čo budem mať a poberiem sa za vami. “
Burov prikývol a oddiel sa čoskoro stratil medzi stromami.

**********************************

„ Kolčakove vlaky sústavne ohrozujú partizáni a sporadicky aj zatúlané jednotky Červenej armády, “ povedal major Hásek na porade dôstojníkom svojho štábu. Bol veliteľom Úderného práporu československých légií a s napätím očakával vývoj ďalších udalostí: „ Kolčak sa však napriek tomu prediera sem k nám do Nižneudinska. Dnes, 25. decembra 1920, som dostal telegram od generála Janina, v ktorom nám prikazuje vziať admirála Kolčaka pod našu ochranu. Aj s celým štátnym pokladom. “
Zástupca náčelníka štábu sa pomrvil na stoličke: „ Máme tomu rozumieť tak, že... “
„ Áno, presne tak, “ vpadol mu do reči Hásek. „ Inými slovami, máme admirála zajať a zadržať ho do príchodu ďalších pokynov... Spojenecké velenie je zrejme znepokojené vnútropolitickým vývojom v Rusku. Kolčak stráca pôdu pod nohami. “
„ To ale znamená nepriepustné uzavretie stanice, “ skonštatoval veliteľ prvej roty. „ ... Myslím, že to by nemal byť až taký problém. Vpredu ide pancierový vlak, ale ak k východu postavíme delostreleckú batériu s dvoma guľometnými družstvami... “
„ Dobre, to si vezmete na starosť vy, poručík, “ pokynul dôstojníkovi Hásek. „ A zariadite aj to, aby naši chlapci v tichosti vypriahli lokomotívy. Zhromaždite vagóny, aby sa nimi dala zatarasiť cesta, ak by bolo treba. A privolajte posily. Admirál je dobre ozbrojený. “

**********************************

„ Môžete mi vysvetliť, prečo ste zastavili naše vlaky? “ vyklonil sa z okna náčelník Kolčakovho štábu generál Zankevič. Dole pri vagóne stál major Hásek v sprievode niekoľkých dôstojníkov: „ Major Hásek, veliteľ Úderného práporu československých légií. Musím naliehavo hovoriť s admirálom Kolčakom. “
„ Admirál je v tejto chvíli veľmi zaneprázdnený, “ odsekol generál. „ Čo mu chcete? “
„ Mám jasné pokyny od generála Janina, “ trpezlivo vysvetľoval Hásek. „ Tu je od neho telegram. Nech sa páči... . “
„ Čo je v tom telegrame? “ odmietol prevziať blanketu Zankevič. Major sa teda nadýchol: „ Môj Úderný prápor dostal pokyn vziať vlak s admirálom a so zlatom pod spojeneckú ochranu. Táto stanica bola prehlásená za neutrálnu, do ktorej nemajú prístup vojaci ani boľševickej, ani novej ruskej vlády. Príslušníci československých légií boli poverení ochranou admirálovho vlaku tak, aby ho neohrozovala ktorákoľvek zo znepriatelených strán. Mám plnú moc od generála Syrového zjednať poriadok hoci aj silou... “
„ Počkajte, major, “ prerušil Háska Zankevič. „ O akej novej vláde ste to hovorili? Obávam sa, že som vám dosť dobre nerozumel. “
Hásek pozrel na svojich dôstojníkov a odpovedal: „ V Nižneudinsku došlo k prevratu. Moc prevzala socialistická koalícia. Eseri a menševici. Teraz sa volá Politický stred. To ste nevedeli? “
Generál nepovedal nič, iba si so zaťatými zubami prezeral kordóny legionárov s puškami v rukách, ktorí lemovali stanicu. Napokon nevľúdne precedil: „ Žiadam o strpenie, pán major. Poradíme sa. “

**********************************

8. januára 1920 uháňal sibírskou tmou dobre strážený vlak. Za oknom jedného z vagónov bolo vidieť nervózne gestikulujúcu postavu admirála Kolčaka: „ Toto je kapitálna zrada! Sláva Ruska pohasína v tejto výnimočnej situácii takým podlým spôsobom! Monarchia je mŕtva. “
„ Nemohli sme robiť úplne nič, “ tíšil Kolčaka premiér jeho vlády Pepeľajev. „ Eseri sa predsa len dostali k moci. A boľševici sa na nás tlačili zo všetkých strán. Iba Čechoslováci ich vedeli držať na uzde. Iné im ani nezostáva, chcú sa zavďačiť Spojencom. Zdalo sa mi, že v Nižneudinsku sa schyľuje k boľševickej revolúcii. Ušli sme v poslednej chvíli. “
„ No dobre, ale takto? “ hromžil Kolčak. „ Prišli sme o všetko zlato. Čo myslíte, kam ho teraz vezú? Spojencom rovno do hrdla. Zaplatia si s ním všetky cárove dlhy, ktoré boľševici nikdy platiť nebudú. A na mňa sa vykašľali... Tých sľubov. Hory doly! “
Pepeľajev chvíľu pozeral von oknom a nechal, nech sa Kolčak vyzúri. Ozval sa, až keď sa admirál upokojil: „ V tejto situácii si vyberať nemôžeme. Buďme radi, že nám dovolili pripojiť naše tri vagóny k tomuto vlaku, čo odváža na východ zlato. Myslím, že aspoň životmi si môžeme byť istí. “
„ Stavím sa, že tento vlak bude zastavovať, “ zamiešal sa do rozhovoru generál Zankevič, „ len keď bude treba doplniť uhlie. Z Vladivostoku potom odplávame niekde do Mongolska, alebo sa stratíme na Ďalekom Východe. Trpieť núdzou nebudeme. “

**********************************

V polovici januára 1920 bolo v štábe generála Syrového horúco. Telefóny drnčali a telegrafné linky prenášali jednu dôležitú správu za druhou. Vrchný veliteľ československých légií mal plnú hlavu starostí: „ Masaryk nám prikázal vydržať, ale mám obavy, či naše légie sú v stave jeho rozkaz splniť. Mnohé jednotky odmietajú nastúpiť do boja. Chcú ísť domov. Je veľmi ťažké im vysvetliť, že naša mladá republika musí plniť spojenecké záväzky. “
„ Situácia je o to zložitejšia, “ prehovoril náčelník finančnej správy légií František Šíp, „ že máme v rukách ruský štátny poklad. Ak by sa nám ho podarilo previezť do Čiech. Je to 28 vagónov... “
„ Viem, čo tým chcete povedať, “ potriasol hlavou Syrový, „ no tento zámer sa mi nezdá byť realizovateľným. O ruské zlato prejavil záujem aj minister financií Rašín... Poznám východzie postavenie ekonomiky nášho štátu, no mám pocit, že ruské zlato ostane v Rusku. “
„ Ako to? Nerozumiem tomu, “ zmraštil obočie Šíp. Generál Syrový položil ruky na svoj písací stôl a chytil medzi prsty ceruzku: „ Ruský poklad je naším tromfom. Rovnako ako admirál Kolčak. Oboch majú v rukách naše légie. Červená armáda neustále doráža na naše pozície pozdå ž magistrály. Máme na nej 60 000 vojakov, ktorí netúžia po ničom inom, než ako sa v zdraví konečne dostať domov. Boľševickí velitelia posielajú našim legionárom návrhy, že nás nechajú na pokoji a poskytnú nám pomoc, len čo im vydáme Kolčaka a zlato... Tu mám hlásenia veliteľov jednotiek. Len s najväčšou námahou zvládajú disciplínu. Vzbura visí na vlásku a boľševickí emisári medzi našimi agitujú. Zatiaľ síce nemajú valné úspechy, no spoliehať sa na to nemôžeme donekonečna. “
Šíp počúval cez privreté oči: „ Tak čo teda chcete urobiť? “
„ Ostáva nám jediná vec, “ zamyslel sa Syrový. „ Vlak so zlatom a Kolčakom má každú chvíľu doraziť do Irkutska. Pošlem majorovi Kravákovi rozkaz, aby Kolčaka zatkol hneď ako vlak vstúpi do stanice. Nech ho odovzdá zástupcom Celoruskej vlády alebo boľševikom, to je jedno. Získame tým čas. “
„ A čo bude so zlatom? “ nastolil kardinálnu otázku Šíp. Generál smutne vzdychol: „ Necháme si ho do poslednej chvíle. Potom ho vymeníme... za uhlie do lokomotív. Samozrejme, zlato im odovzdáme, až keď hranice Ruska opustí posledný vlak s našimi chlapcami. “
„ Generál Janin s tým nebude súhlasiť, “ namietol Šíp. Vrchný veliteľ sa však neznepokojoval: „ Toho som si vedomý. Bude však musieť zobrať do úvahy rovnaké argumenty, aké som predniesol vám. “
„ Viete, pán generál, “ nadýchol sa náčelník finančnej správy. „ Možno by sme mali pri tom vracaní pokladu urobiť nejakú malú výnimku. “
Syrový chápavo prikývol: „ Dobre, urobíme. Ale len veľmi maličkú. “

**********************************

Admirál Kolčak bol zatknutý 15. januára 1920 československými legionármi na stanici v Irkutsku. Tí ho odovzdali miestnym orgánom moci a keď sa o niekoľko dní Irkutska zmocnili boľševici, Kolčak bol aj s niekoľkými úradníkmi svojej bývalej vlády zastrelený.
Ruský štátny poklad, ktorý Čechoslováci ukoristili v roku 1918, legionári odovzdali zástupcom sovietskej revolučnej moci koncom februára 1920, za čo im boľševici umožnili nerušene Rusko opustiť. Zlato sa vrátilo naspäť do trezorov Štátnej banky v Kazani, no z pôvodných 500 ton ostalo niečo cez 300.
Značnú časť chýbajúceho pokladu spotreboval admirál Kolčak na nákup zbraní počas trvania svojej vlády a časť bola uložená ako úplatky na súkromné kontá vo Švajčiarsku. Istá časť, niekoľko vagónov, sa ocitla v trezoroch novozaloženej pražskej Légiobanky. Hovorí sa, že toto zlato pomáhalo dlhší čas udržiavať vysoký kurz československej koruny. Hlavným riaditeľom tejto banky nebol nikto iný, ako pán Šíp.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.